Viedenská arbitráž z 2. novembra 1938 ako priamy následok Mníchovskej dohody znamenala odstúpenie južného Slovenska s vyše 853 000 obyvateľmi Maďarsku. Z nich sa podľa posledného sčítania obyvateľstva hlásilo 272 145 osôb k slovenskej alebo českej národnosti. Do Košíc – multietnickej metropoly východného Slovenska vstúpili jednotky maďarskej armády 10. novembra 1938. Život slovenského obyvateľstva na obsadenom území neovplyvňoval len horthyovský režim, v októbri 1944 nahradený brutálnou diktatúrou Ferenca Szálasiho. Národne orientovaná inteligencia sa mohla pri svojich aktivitách oprieť aj o národnostnú politiku susednej Slovenskej republiky voči maďarskej menšine založenú na princípe reciprocity.
Príchod regenta Miklósa Horthyho do Košíc 11. novembra 1938 dovŕšil proces obsadzovania územia južného Slovenska maďarskou vládnou mocou. Deň predtým mesto opustili jednotky československej armády. Študent Ladislav Tajták bol svedkom oboch udalostí. (Štátny archív v Košiciach, Zbierka fotografií a fotonegatívov)
Emanuel Böhm (1909 – 1990) vyučoval Tajtáka na slovenskom gymnáziu chémiu. Po prepustení z dôvodu štátnej nespoľahlivosti v roku 1940 sa stal vedúcou politickou osobnosťou slovenskej komunity v Maďarsku.
Strana slovenskej národnej jednoty predstavovala v rokoch 1941 – 1944 politický subjekt, ktorý mal ambíciu obhajovať záujmy všetkých príslušníkov slovenskej menšiny žijúcich v Maďarsku. Vznikla s podporou vlády Slovenského štátu, jej funkcionári však pomoc protifašistickému odboju neodmietali. Členkami jej košickej organizácie boli aj matka a sestra Ladislava Tajtáka, čo nebolo v národnostných pomeroch vojnového Maďarska samozrejmosťou. Podľa maďarských zákonov bola študentom účasť v politických stranách zakázaná. (Štátny archív v Košiciach, fond Miestna organizácia Strany slovenskej národnej jednoty v Košiciach)
Rodina Tajtákovcov s domovskou príslušnosťou v Košiciach nebola existenčne zviazaná s končiacim československým režimom. Zvolila si preto osud odlišný od vyše 30 000 Slovákov a Čechov, ktorí mesto opustili nútene alebo dobrovoľne. Ladislav Tajták patril k menšine slovenských stredoškolákov, ktorí po novembri 1938 neprestúpili na maďarské školy a nezmenili si materinský jazyk na maďarský. Stal sa študentom Uhorského kráľovského štátneho gymnázia s vyučovacou rečou slovenskou, ktoré sídlilo v budove bývalej reálky na Poštovej ulici. Po postupnom preverovaní štátnej spoľahlivosti maďarskými úradmi na škole ostali len profesori bez slovenskej národnosti. Profesora Lajosa Demeho Tajták neskôr priradil k osobnostiam, ktoré ho výučbou založenou na hľadaní súvislostí nasmerovali k záujmu o históriu. V nepokojnom školskom roku 1938/39 navštevovalo gymnázium 369 žiakov a žiačok. Podľa výskumov historika Michala Potemru mala väčšina z nich podobný sociálny pôvod ako Tajták – pochádzali z rodín maloroľníkov z okolia Košíc a železničných robotníkov.
O vitalite študentov aj podporovateľov gymnázia svedčia ich aktivity smerujúce k prepojeniu členov slovenskej študentskej komunity žijúcej v Maďarsku. Gymnaziálny časopis Iskra sa stal čoskoro publikačným priestorom aj pre žiakov gymnázia v Šuranoch, budapeštianskych vysokoškolákov či študentov z Vojvodiny. Príspevky Ladislava Tajtáka sa týkali športovej tematiky. Z mimoškolských aktivít Tajták navštevoval akcie Slovenského katolíckeho kruhu. Tento spolok plnil okrem náboženského poslania aj osvetovú a kultúrnu funkciu. Predstavoval jedno z mála spoločenských stredísk košických Slovákov.
Ladislav Tajták – vedúci športovej rubriky v časopise Iskra. (Univerzitná knižnica v Bratislave)
Ladislav Tajták figuroval vo futbalovom oddiele Slovenského katolíckeho kruhu. Jeho zápasy mali kvôli úradným obštrukciám so schvaľovaním stanov len priateľský charakter. Až po jeho odchode na univerzitu v roku 1943 bol Športový klub Jednota zaradený do najnižšej futbalovej súťaže. Slovenská jednota 23. september 1939
Školská kniha so študijnými výsledkami gymnazistu L. Tajtáka, školský rok 1939/40. (Súkromná zbierka rodiny Tajtákovcov)
Súčasťou učebných osnov L. Tajtáka v piatom a šiestom ročníku gymnázia boli aj kreslenie a deskriptívna geometria. (Súkromná zbierka rodiny Tajtákovcov)
Študenti siedmeho ročníka slovenského gymnázia v školskom roku 1940/41, L. Tajták v hornom rade štvrtý zľava. (Súkromná zbierka rodiny Tajtákovcov)
Maturitné vysvedčenie L. Tajtáka z júna 1942. (Štátny archív v Košiciach, fond Maďarské kráľovské štátne gymnázium s vyučovacou rečou slovenskou v Košiciach)
Rok 1942 sa v Tajtákovom živote niesol v znamení striedavých úspechov. Po absolvovaní maturity sa len šťastnou náhodou vyhol odvedeniu do maďarskej armády. Kvôli nepriaznivej finančnej situácii v rodine však musel prijať miesto úradníka v košickej štátnej nemocnici. V štúdiu pokračoval v nasledujúcom roku po získaní štipendia z podporného fondu slovenských vysokoškolákov. Na Filozofickej fakulte Kráľovskej maďarskej univerzity Petra Pázmánya v Budapešti začal študovať dejiny a geografiu. Jednou z jeho prvých povinností bolo osvojenie si vedeckého štýlu maďarčiny uplatňovanej na prednáškach a skúškach. Výrazne mu v tom napomohol tolerantný prístup univerzitných profesorov. Prostredie metropoly využil na bližšie oboznámenie sa s maďarskou kultúrou. Oceňoval najmä úroveň budapeštianskej tlače, liberálnejšej v porovnaní s „deravou totalitou“ slovenského štátu.
V čase Tajtákovho príchodu do Budapešti študovalo na maďarských vysokých školách 150 slovenských študentov. Polovica z nich bola členmi Spolku slovenských vysokoškolákov v Maďarsku. Spolok vznikol v roku 1940 s cieľom poskytovať pomoc slovenským maturantom pri ich nástupe na vysoké školy a obhajovať ich školské, sociálne a kultúrne záujmy. Významnou zložkou jeho pôsobenia bolo poznávanie života v slovenských oblastiach formou kultúrnych zájazdov. Z akcií organizovaných na spolkovej pôde počas Tajtákovho členstva môžeme spomenúť diskusné prednášky k svetonázorovým a kultúrnym témam, prezentácie vlastnej literárnej tvorby.
Matričný list poslucháča filozofickej fakulty budapeštianskej univerzity L. Tajtáka, školský rok 1943/44. Napriek neukončenému štúdiu to bola z odborného hľadiska kvalitná príprava pre budúcu dráhu historika. So základmi čítania listín ho oboznamoval významný maďarský diplomatik Imre Szentpétery. Vojenské dejiny Maďarska a historickú sociológiu prednášal Sándor Domanovszky, ktorý univerzitu zastupoval aj v hornej komore parlamentu. Proseminár z historickej geografie viedol Béla Bulla, neskorší prezident Maďarskej geografickej spoločnosti. (Knižnica a archív Univerzity Eötvösa Loránda v Budapešti)
Vysokoškolský index L. Tajtáka s prehlásením rektora univerzity Bélu Mauritza o jeho prijatí.(Súkromná zbierka rodiny Tajtákovcov)
Ladislav Tajták, Budapešť 1944. (Súkromná zbierka rodiny Tajtákovcov)
Členské schôdze vysokoškolského spolku sa počas Tajtákovho pôsobenia zvyčajne konali na pôde Slovenského internátu na Rákócziho ulici. V novembri 1943 bol L. Tajták zvolený za kultúrneho referenta. (Štátny archív v Košiciach, fond Jozef Výrostko)
Stanovy Spolku slovenských vysokoškolákov z roku 1940 vládne úrady neschválili, jeho činnosť však tolerovali. Prvým podpredsedom spolku sa stal študent filozofie Jozef Výrostko, s ktorým sa Tajták stretol koncom 40. rokov v pedagogickom zbore II. štátneho gymnázia v Košiciach. (Štátny archív v Košiciach, fond Jozef Výrostko)
Po oslobodení Československa musel L. Tajták podobne ako ďalší vysokoškoláci študujúci v Maďarsku riešiť, za akých podmienok budú pokračovať na slovenských vysokých školách. Problém zahŕňal započítanie vykonaných skúšok, absolvovaných semestrov či prípravy na nostrifikačné skúšky. Vedenie SSV vydávalo pre študentov, ktorí sa zapojili do menšinových aktivít počas rokov 1938 – 1945, potvrdenia o politickej bezúhonnosti. Po oslobodení sa slovenskí vysokoškoláci z Maďarska túžiaci pokračovať v štúdiu stretávali zo strany slovenských úradov s nepochopením sprevádzaným obvineniami z „maďarónstva“. (Štátny archív v Košiciach, fond Jozef Výrostko)
Ladislav Tajták sa vo vlastných životopisoch vymedzoval aj skupinovo/generačne, čím odkazoval na svoju vojnovú skúsenosť. Ešte počas gymnázia nadviazal osobné kontakty hlavne so študentmi z „Bačikovej triedy“, ktorí školské lavice opustili dva roky pred ním, v lete 1940. Väčšina z nich pokračovala vo vysokoškolskom štúdiu nie na Slovensku, ale v hlavnom meste Maďarska. Týmto vedomým krokom obohatili slovenskú menšinovú komunitu o intelektuálny potenciál spojený s mladíckym idealizmom. Ján Bačik, Tibor Figuš, Michal Potemra, Ladislav Saučin, Pavel Horváth či Ladislav Tajták predstavovali osobnosti s rôznou politickou orientáciou – od katolíckych aktivistov cez socialistov po komunistov. Spájala ich však myšlienka upevňovania slovenskej národnej identity, antifašizmu a obnovy Československa. K odbojovej činnosti využívali aj pôdu inštitúcií povolených maďarskou vládnou mocou: Spolok slovenských vysokoškolákov, Strana slovenskej národnej jednoty, noviny Slovenská jednota. Podľa vyslanca Jána Spišiaka pôsobiaceho vtedy v Budapešti predstavovalo toto periodikum „čistý štít slovenského novinárstva“. V redakcii Slovenskej jednoty po jej pretvorení na denník v roku 1942 pôsobili traja bývalí košickí gymnazisti, ďalší v úlohe spolupracovníkov.
Aktivity košických vysokoškolákov počas vojny predstavujú v celoslovenskom kontexte nedocenený historický fenomén. S viacerými z nich Tajták udržiaval v povojnovom období priateľské kontakty (i keď nie všetky takými aj ostali).
Študenti VII. A triedy košického slovenského gymnázia, školský rok 1938/39: prof. Emanuel Böhm (sediaci prvý zľava), Tibor Figuš (v strednom rade tretí zľava), Michal Potemra (v strednom rade šiesty zľava), Ján Bačik (v strednom rade siedmy zľava), Ladislav Saučin (v hornom rade piaty zľava). (Štátny archív v Košiciach, Zbierka fotografií a fotonegatívov)
Všetky práva vyhradené © Východoslovenské múzeum v Košiciach, 2021