Po skončení štúdia na Univerzite Komenského v Bratislave sa Ladislav Tajták ako učiteľ dejepisu a zemepisu vracia do rodných Košíc, kde začína svoju pedagogickú dráhu.
Najprv ako učiteľ na II. štátnom gymnáziu, kde nastupuje v septembri roku 1949, potom pôsobí v Škole dôstojníckeho dorastu. Od roku 1952 vyučoval na Pedagogickej škole v Košiciach a súčasne na Vyššej pedagogickej škole v Prešove ako externý učiteľ.
Ladislav Tajták so svojou triedou na II. štátnom gymnáziu v Košiciach, tablo triedy a učiteľský zbor gymnázia. (Súkromný archív rodiny Tajtákovcov)
Ladislav Tajták so svojimi zverencami. (Súkromný archív rodiny Tajtákovcov)
Tablo IV.A Pedagogickej školy v Košiciach, z roku 1956. (Súkromný archív rodiny Tajtákovcov)
Neskôr sa jeho učiteľské aktivity sústredili v Prešove, kde v roku 1959 vznikla Filozofická fakulta, ktorá bola súčasťou Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Ladislav Tajták sa stal jedným zo zakladajúcich členov katedry histórie na tejto fakulte. Prednášajúc na univerzite sa podieľal na výchove niekoľkých generácií slovenských učiteľov a stál pri formovaní akademickej kariéry mnohých súčasných historikov pôsobiacich na výskumných inštitútoch doma i v zahraničí. V roku 1968 sa stal vedúcim katedry dejín FF UPJŠ v Prešove. Jej pokračovateľom je v súčasnosti Inštitút histórie na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove a k tradícii tejto katedry sa hlási aj dnešná Katedra histórie na FF UPJŠ v Košiciach ako k inštitúcii, ktorá vznikla na pôde Univerzity Pavla Jozefa Šafárika.
Výučba v exteriéri, 1961. (Súkromný archív rodiny Tajtákovcov)
V Prešove pôsobil Ladislav Tajták až do svojho odchodu do dôchodku, tri desaťročia. Avšak aj po tomto momente zostal žiadaný a aktívny v univerzitnom prostredí – pôsobil ako externý učiteľ na Prešovskej univerzite a na Technickej univerzite v Košiciach,na Fakulte BERG, kde prednášal na Katedre geológie a mineralógie. Profesor Tajták sa aktívne vyjadroval aj k potrebe vzniku súčasnej Katedry histórie na Filozofickej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, prednášal na nej. Vo vysokom veku aktívne pedagogicky pôsobil na Ústave geografie na Prírodovedeckej fakulte UPJŠ.
Počas svojej kariéry vysokoškolského pedagóga viedol veľký počet študentov pri ich diplomových a doktorandských prácach. No i neskôr neúnavne pracoval v komisiách zasadajúcich na štátnych záverečných skúškach i na kandidátskych skúškach, s chuťou sa venoval recenzentskej a oponentskej činnosti. Rád sa stretával s mladými začínajúcimi bádateľmi, domácimi i zahraničnými, prijímal ich vo svojom byte, debatoval bez prekážok a priamo, neupúšťajúc zo svojich pozícií, no s veľkým záujmom si vypočul i názory, s ktorými sa nestotožňoval. Jeho elán bol nákazlivý a zanietenie inšpiratívne. Študenti si naňho spomínajú ako na družného, spoločenského človeka a priateľského mentora vítajúceho spoločenské diskusie a odborné polemiky.
Tvorivú a pedagogickú činnosť Ladislava Tajtáka si cenili aj jeho nadriadení. Návrh na udelenie pamätnej medaily, (Archív Prešovskej univerzity)
Podieľal sa na výchove silnej generácie slovenských historikov – spolu s kolegami a bývalými študentmi z Katedry histórie FF UPJŠ v Prešove.
Ideológia naša každodenná
Metodologickým základom pre československú pedagogiku vo všetkých vyučovaných predmetoch a na všetkých typoch škôl sa stal historický materializmus. Marxistický prístup k dejinám si vynútil implementáciu nových hodnôt do konštrukcie historického príbehu (a tie boli v slovenskej historickej vede málo známe, keďže tá, na rozdiel od českej historiografie, nemala rozvinutú tradíciu marxistickej interpretácie dejín, s výnimkou ohlasov v dielach Novomeského, Šafránka, Markuša a publikácií v časopise DAV).
Požiadavka interpretácie národných dejín cez prizmu internacionalizmu, triedneho boja a revolúcie ako hybnej sily dejín sa v slovenskej historiografii pretavila do zdôrazňovania dobrých vzťahov s ostatnými slovanskými národmi, nacionalizácie triednej paradigmy a zlúčenia národného a triedneho princípu pri výklade minulosti.
Presadzovanie prvkov historického materializmu vo výklade dejín charakterizoval posun, ktorým sa do centra pozornosti historického príbehu dostávali neprivilegované masy obyvateľstva. Pokým marxistické historiografie vo všeobecnosti zdôrazňovali význam pracujúceho ľudu (robotníckej triedy) v dejinách, pre československú marxistickú historiografiu bolo príznačné zdôrazňovanie plebejského charakteru národa, ktorý odjakživa stál v opozícii cudzím elitám a ich aristokratickým výsadám.
Sľub. (Archív Prešovskej univerzity)
Všetky práva vyhradené © Východoslovenské múzeum v Košiciach, 2021