Tvorivá činnosť Ladislava Tajtáka bola mimoriadne bohatá a predmet výskumu obsiahly.
Vynikajúce základy pre svoje budúce bádateľské aktivity získal štúdiom v Budapešti, na Kráľovskej maďarskej univerzite Petra Pázmánya (od 50. rokov Univerzita Loránda Eötvösa) a v Bratislave – diplom získal na Univerzite Komenského, kde mu prednášali ikonické postavy slovenskej historiografie, Daniel Rapant, Branislav Varsik, Alexander Húščava.
SOZNAM PREDNÁŠOK (INDEX LECTIONUM) na ktoré bol zapísaný ako riadny poslucháč (quas se frequentaturum rite professus est) Ladislav Tajták. Slovenská univerzita v Bratislave (Universitatis Slovacae Istropolitanae). Vybrané strany. (Súkromná zbierka rodiny Tajtákovcov)
Ako historik sa Tajták venoval najmä regionálnym dejinám východného Slovenska v 19. a v 20. storočí v širšom uhorskom, československom a slovenskom kontexte.Vo svojej bádateľskej práci sa sústredil najmä na témy ako národnostná otázka v Uhorsku, emigrácia, robotnícke a odborové hnutie, ale aj urbánne dejiny či dejiny inštitúcií. Rád sa zapájal do odborných diskusií o historiografických otázkach, do intenzívneho kontaktu, dialógu a neraz i polemiky vstupoval najmä s maďarskou historiografiou. Jeho dlhoročná pedagogická prax a skúsenosť s rôznymi typmi škôl mu umožnili erudovane sa vyjadrovať k mnohým didaktickým otázkam či k vydávaniu učebníc dejepisu. Aktívne sa podieľal na formovaní historickej geografie na Slovensku.
Doktorát získal za svoju kandidátsku dizertačnú prácu pod názvom K otázke vzniku tzv. sloviackeho separatizmu a Dvortsákovo hnutie na východnom Slovensku v roku 1918, ktorú obhájil v roku 1965 v Historickom ústave Slovenskej akadémie vied v Bratislave.
Diplom zo 7. marca 1967, udelený Ladislavovi Tajtákovi Slovenskou univerzitou v Bratislave, k oprávneniu použivať titul doktor filozofie odo dňa 1. mája 1966. (Súkromná zbierka rodiny Tajtákovcov)
Habilitoval sa v roku 1969 s prácou Národnodemokratická revolúcia na východnom Slovensku v roku 1918 na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, no za docenta bol z politických dôvodov vymenovaný až v roku 1975.
Vymenovanie za docenta. (Súkromná zbierka rodiny Tajtákovcov)
Svoju inauguračnú prednášku Slovenská revolúcia v roku 1918 a východné Slovensko prezentoval v roku 1998 na pôde Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity, o rok neskôr bol prezidentom Slovenskej republiky vymenovaný za univerzitného profesora v odbore slovenské dejiny.
Vymenovanie za profesora. (Súkromná zbierka rodiny Tajtákovcov)
Významným míľnikom v jeho historickom bádaní bolo zosumarizovanie výsledkov jeho výskumu v monografii Národnodemokratická revolúcia na Východnom Slovensku v roku 1918, ktorú vydalo Slovenské pedagogické nakladateľstvo v Bratislave v roku 1972.
Tenká hranica medzi precíznou recenziou a cenzúrou, keď sa vydavateľ napriek názoru autora rozhodol zmeniť názov knihy.
V akademickom prostredí profesor Tajták spolupracoval so všetkými významnými pracoviskami na Slovensku. Bol aktívnym členom rôznych vedeckých organizácií, na práci ktorých sa energicky zúčastňoval – z mnohých príkladov spomeňme jeho dlhoročné členstvo v Slovenskej historickej spoločnosti (v roku 1985 bol zvolený za člena jej Ústredného výboru, pracoval ako predseda jej východoslovenskej pobočky a od roku 2006 bol čestným členom SHS, čo odzrkadľuje ocenenie jeho dlhoročnej práce pre Slovenskú historickú spoločnosť i jeho prínosu do rozvoja slovenskej historickej vedy). Bol tiež členom Československej historickej spoločnosti a pracoval v komisii pre Slovákov v zahraničí pri Matici slovenskej.
Bohaté boli jeho skúsenosti s posudzovateľskou činnosťou a prácou v redakčných radách odborných periodík – dlhé roky bol členom redakčnej rady Historického časopisu, vlajkovej lode slovenskej historickej vedy. Pôsobil v rôznych špecializovaných historických komisiách. Spolupracoval s množstvom vedeckých a kultúrnych inštitúcií – múzeami, archívmi, galériami, rôznymi školami. Výsledky svojho vedeckého výskumu prezentoval aj mimo akademickej pôdy – aktívne prispieval do populárnych mienkotvorných médií, vystupoval v rozhlasových a televíznych reláciách a v dokumentárnych filmoch. Dielo profesora Tajtáka je známe aj v zahraničí. Jeho práce sú citované v historiografiách susedných krajín, najväčší ohlas získali v maďarskej historiografii. Z jeho prác čerpajú aj americkí historici a odkazy na jeho dielo nájdeme i vo vedeckých prácach publikovaných v Rusku.
Ani vo vysokom veku u neho neutíchala túžba tvoriť, aktívne sa zúčastňoval na domácich i medzinárodných konferenciách a sympóziách, kde podnetne prispieval k rozvoju dialógu medzi rôznymi národnými historiografiami i generáciami historikov. Ladislav Tajták vstúpil významným spôsobom do vývoja slovenskej historiografie. Nepochybne patrí medzi popredných a medzinárodne uznávaných slovenských historikov zaoberajúcich sa výskumom novovekých a najnovších dejín Slovenska.
Ostalo po ňom inšpiratívne historiografické dielo, ktoré ešte dlho bude rezonovať ako cenný zdroj poznania, diskusie či intelektuálnych polemík medzi jeho kolegami doma i v zahraničí i generáciami študentov, ktoré počas svojho pôsobenia v slovenskom univerzitnom prostredí vychoval.
Práca historika v dobách minulých
Mnohé z tém historického výskumu, ktorým sa profesor Tajták vo svojej vedeckej kariére venoval viac ako 60 rokov, sú aktuálne aj v súčasnosti a dokonca neraz podnecujú vášnivé diskusie, no historici dnes pracujú v iných spoločenských, ideologických a v neposlednom rade i technologických podmienkach, v akých rozbiehal svoju vedeckú kariéru Ladislav Tajták.
Svetové kongresy historikov, na ktorých sa naši historici zúčastňovali ako súčasť oficiálnych československých delegácií, boli medzinárodnou tribúnou, kde mali možnosť prednášať výsledky výskumu slovenských národných dejín. Spomenuté vystúpenia boli dôležitým momentom v emancipačnom procese slovenskej historiografie.
Medzinárodná profesionálna socializácia bola a je dôležitou súčasťou práce každého historika. Napomáha k výmene teoretických a metodologických inovácií, inšpiruje k nazeraniu na minulosť z rôznych uhlov pohľadu a umožňuje tvorivú cezhraničnú diskusiu. Do istej miery je najmä privilégiom jazykovo zdatných bádateľov, medzi ktorých profesor Tajták nepochybne patril. Kedysi však pre našich historikov účasť na špičkových medzinárodných podujatiach nebola samozrejmosťou a okrem uznania akademickou obcou jej predchádzalo náročné získavanie byrokratických povolení, formálnych dobrozdaní a oficiálnych odporúčaní.
Súhlas Dekanátu FF UPJŠ s účasťou L. Tajtáka na svetovom kongrese historikov vo Viedni v roku 1965. (Archív Prešovskej univerzity)
Aj napriek tomu, že medzinárodná spolupráca historikov v období socializmu čelila rôznym výzvam, najmä z dôvodov ideologicky motivovaných reštrikcií, profesor Tajták sa aktívne zúčastňoval internacionálnych fór, vždy, keď to bolo možné.
Cesta od bádania v archívoch, prieskumu knižníc a analýzy a interpretácie prameňov ku vytvoreniu komplexného historiografickému dielu nie je jednoduchá ani dnes, no v dobách písacích strojov sa historici borili s bremenom navyše – únavným a intelektuálne málo podnetným transkribovaním svojich rukopisov. Bez funkcií delete či copypaste si historikova tvorba vyžadovala neprestajnú koncentráciu, každé zaváhanie, modifikácia či precizovanie myšlienky, vety, mohlo spôsobiť potrebu nanovo prepisovať načatú stranu. Ak sa našli prostriedky, jedným z dôležitých ohniviek v reťazci produkcie finálneho diela bývali profesionáli ovládajúci strojopis, vďaka ktorým sa celý proces zrýchlil a zjednodušil.
Vľavo: Zmluva o diele. (Archív Prešovskej univerzity)
Vpravo: Prejav kolegiálnej starostlivosti či náznak úradnej kontroly? Oznam. (Archív Prešovskej univerzity)
Za prácu a prínos profesora Tajtáka na poli slovenskej historickej vedy mu bolo udelených viacero významných ocenení.
Pamätná medaila UPJŠ. (Súkromná zbierka rodiny Tajtákovcov)
V roku 1986 bol vedením Univerzity Pavla Jozefa Šafárika za mimoriadne pracovné výsledky zaradený do galérie najúspešnejších pracovníkov UPJŠ, v roku 2001 mu dekan Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity udelil pamätnú listinu pri príležitosti jeho osemdesiatych narodenín za mimoriadny podiel na rozvoji slovenskej historiografie a výsledky vo výskume slovenských dejín a vzdelávaní mladých historikov.
Vyznamenaním mu bola Cena Daniela Rapanta, ktorú zriadil Historický odbor Matice slovenskej v roku 1997 ako svoje najvyššie ocenenie za prínos k rozvoju historických vied, za zásluhy o poznanie slovenských dejín a života Slovákov doma i v zahraničí. Profesorovi Tajtákovi bola udelená v roku 2006.
Vľavo: Cena Daniela Rapanta. (Súkromná zbierka rodiny Tajtákovcov)
Vpravo: Zlatá cena predsedu Matice slovenskej. (Súkromná zbierka rodiny Tajtákovcov)
V roku 2009 Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach ocenila profesora Tajtáka zlatou medailou pri príležitosti 50. výročia založenia UPJŠ a za celoživotnú vedeckú a pedagogickú činnosť v oblasti histórie. V roku 2011 získal za významný prínos k výskumu dejín Košíc Cenu primátora mesta Košice, ktorá je každoročne udeľovaná významným osobnostiam za ich záslužnú činnosť v prospech samosprávy mesta a rozvoja mesta. Pri príležitosti 60. výročia založenia Ústavu dejín a začiatku príprav učiteľov dejepisu na akademickom historickom pracovisku v Prešove mu bolo v roku 2012 udelené ocenenie dekana Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity.
Zlatá medaila UPJŠ. (Súkromná zbierka rodiny Tajtákovcov)
Všetky práva vyhradené © Východoslovenské múzeum v Košiciach, 2021