Ondrej Halaga a Ladislav Tajták – historici spätí svojimi životnými osudmi a vedeckým záujmom s regiónom východného Slovenska a jeho metropolou.
V otázke osobitosti východných Slovákov zastávali počas celej profesionálnej kariéry opačné stanoviská. Bola to polemika netradičná, keďže jedna zo strán nejavila záujem do polemiky vstúpiť.
Obaja pochádzali z nemajetných rodín, za ich splnenou túžbou po vyššom vzdelaní stála výhradne vlastná usilovnosť. Šarišský rodák Halaga (1918 – 2011) po absolvovaní prešovského gymnázia vyštudoval počas vojny históriu a filozofiu na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Po oslobodení začal realizovať ambiciózny projekt východoslovenskej spoločenskovednej inštitúcie budovanej zdola – spolok Svojina.
Členská legitimácia zakladateľa Svojiny Ondreja Halagu a titulná strana spolkového časopisu. (Archív mesta Košice, fond Ondrej Halaga).
V rovnomennom časopise a svojej prvej monografii Slovanské osídlenie Potisia a východoslovenskí gréckokatolíci (1947) sa Halaga pokúsil dokázať samostatný kmeňový vývoj Východoslovákov – Slovjakov v regióne horného Potisia. V časovom horizonte od Veľkej Moravy po vznik Československa hľadal záchytné body, ktoré by mu pomohli premyslieť príbeh formovania „východoslovenského kmeňa“ s vlastným spisovným jazykom.
Košický rímskokatolícky biskup Jozef Čársky ocenil v Halagovej knižnej prvotine širokú pramennú základňu. Jeho interpretácia mu však pripomínala snahy propagátora „slovjactva“ Viktora Dvortsáka, ktorý po obsadení južného Slovenska horthyovským Maďarskom založil v Košiciach kultúrny spolok Ojčizna. Farár Čársky stál v decembri 1918 za prijatím rezolúcie, ktorou sa obyvatelia šarišskej obce Široké prihlásili k Slovenskej národnej rade a odsúdili promaďarské aktivity Dvortsákovej Východoslovenskej rady. (Štátny archív v Košiciach, fond Svojina).
Po obnove ČSR Halaga už o existencii jediného slovenského národného spoločenstva nepochyboval. Doktorskú dizertačnú prácu s témou totožnou ako knižná prvotina obhájil na Masarykovej univerzite v Brne. Moravský regionalizmus ako nasledovaniahodný príklad krajovej identity a české vedecké prostredie mu už nikdy nebudú cudzie.
Ladislavovi Tajtákovi, vtedy pomocnej vedeckej sile v Historickom seminári Slovenskej univerzity, bol negatívny ohlas Halagovej monografie v prostredí bratislavských historikov známy. Po ukončení univerzitného štúdia sa Tajták vracia do Košíc a v roku 1950 sa stáva členom Svojiny. Jedným z posledných, keďže centralizácia vedeckých inštitúcií a rušenie spolkov komunistickou mocou postihli aj tento spolok.
Prihláška L. Tajtáka do spolku Svojina z roku 1950. (Štátny archív v Košiciach, fond Svojina).
Halaga odchádza do Archívu mesta Košice a postupne sa vypracuje na odborníka stredovekých urbánnych dejín stredoeurópskeho významu.
Politický pamflet Tajemni list...vydaný anonymne v šarišskom nárečí prešovským župným zememeračom a básnikom Jánom Hvezdom z roku 1849. Pre Halagu poslúžilo satirické vykreslenie príslušníkov hurbanovského dobrovoľníckeho zboru – „miškárov a drotárov“ ako jeden z dôkazov vymedzenia sa východných Slovákov voči západným Slovákom. Nárečím písané básne kolujúce v šarišskej panskej spoločnosti však podľa Tajtáka neodrážali sociálnu a národnostnú realitu tamojšieho obyvateľstva.
Početné rezolúcie najmä šarišských obcí (na ukážke Sedlice) na podporu martinskej Slovenskej národnej rady podľa Tajtáka potvrdzovali, že na východnom Slovensku prebehla v roku 1918 národnodemokratická revolúcia. Halaga tvrdil, že Dvortsákove politické aktivity z čias prevratu mali „akúsi oporu“ aj v zmýšľaní východoslovenského ľudu. (Súkromná zbierka rodiny Tajtákovcov)
Prvé ročníky Amerikánsko-slovenských novín vydávali vysťahovalci z východného Slovenska v nárečí s maďarským pravopisom. Tajták upozornil na dôležitú integračnú funkciu novín v krajanskej komunite potom, ako po ich prevzatí Petrom Rovniankom v roku 1889 začali vychádzať v spisovnej slovenčine. Podľa Halagu náhla jazyková zmena prispela k tomu, že sa časť východných Slovákov vplyvom promaďarskej tlačovej propagandy identifikovala ako „Uhro-slovjaci“. (Literárny archív Slovenskej národnej knižnice v Martine)
Nástupom husákovskej normalizácie ich životné osudy nabrali odlišný smer. Po vynútenom ukončení prednášok na pôde prešovskej filozofickej fakulty Ondreja Halagu postihol aj zákaz publikovať vo Východoslovenskom kraji. V ročenke Historica Carpatica ešte stačil uverejniť prvú (a poslednú) recenziu Tajtákovej práce. Išlo o monografiu Národnodemokratická revolúcia na východnom Slovensku v roku 1918, ktorej vytýkal metodologické nedostatky. Halaga, rovnako ako počas agónie Svojiny nebral realitu železnej opony na vedomie. Využíval príležitosti, ktoré ešte komunistický režim umožňoval. Prednášal na českých a zahraničných univerzitách, zúčastňoval sa medzinárodných konferencií. V Košiciach však jeho postavenie historika symbolizovala samota pracovne na vtedajšej Leninovej ulici s výhľadom na Dóm sv. Alžbety.
Ladislav Tajták si ako vedúci prešovskej katedry dejín a pobočky SHS našiel svoje miesto v pedagogickej a organizačnej oblasti. Kameňom úrazu medzi oboma historikmi sa v druhej polovici 80. rokov stala príprava syntézy k dejinám Košíc. Vedeckým tajomníkom projektu bol menovaný Tajták, O. Halagu ako redaktora I. zväzku stranícke orgány vylúčili. Pre odlišné názory na koncepciu práce aj pre osobné spory k vydaniu práce nedošlo.
V podmienkach slobodného bádania a publikovania Tajták pokračoval v polemike s Halagovými tvrdeniami. Jeho oponent nepovažoval za potrebné vyjadrovať sa k argumentačným výhradám.
Bez Tajtákovej polemickej reakcie uverejnenej na stránkach Historického časopisu neostalo ani vydanie diela Východoslovenský slovník (2002), ktoré Ondrej Halaga začal zostavovať už v povojnovom období. Halaga chápal svoj Slovník ako „rodný list“ východoslovenskej krajovej identity, ktorej objektívne poznávanie by malo sebavedomé národné spoločenstvo rešpektovať. Tajták zhrnul význam historického úvodu Slovníka do poznámky, že neplní funkciu objektívneho poznávania východoslovenského regiónu.
O. Halaga propagoval teóriu o samostatnom vývoji východných Slovákov aj v ponovembrovej publicistike. Smena na nedeľu 8. 1. 1993.
Ich spor by sa dal s istou dávkou zjednodušenia vyjadriť pomocou geografického vymedzenia, ktorému obaja venovali vo svojich prácach značnú pozornosť. Ladislav Tajták nepochyboval, že východní Slováci sa v moderných dejinách cítili byť súčasťou národa medzi Tatrami a Dunajom. Ondrej Halaga sa symbolicky hlásil k tomu, že pochádzal z „kmeňa“ medzi Tatrami a Tisou, ktorý sa stal súčasťou slovenského národa.
Všetky práva vyhradené © Východoslovenské múzeum v Košiciach, 2021